Medicinálne huby

Agaricus
15.01.2018

Agaricus

Iné názvy slovensky – šampiňón brazílsky česky - žampion brazilský/mandlový čínsky - Ji Song Rong latinsky - Agaricus blazei Murill japonsky – Himemtsutake Stručný popis Agaricus blazei Murill (v Japonsku Himematsutake, v Číne Ji Song Rohg, v Brazílii Cogumelo Piedade, šampiňón mandľový, Agaricus brasiliensis) je huba patriaca medzi šampiňóny, ktorých  domovinou je Južná Amerika. Zbierali ju hlavne obyvatelia vidieka v oblasti Sao Paula pri  dedine Piedade. Túto hubu používali nie len ako potravinu (je veľmi chutná, vonia po mandliach), ale hlavne ako liečebný prostriedok.  Prvý krát ju popísal mykológ W. A. Murill v roku 1945. Jej predstavenie svetu však prebehlo v roku 1960, kedy Agaricus zaslal T. Furomoto na skúmanie do japonských laboratórií, keďže si všimol ich účinkov. Do botanického systému bola zaradená až v roku 1967 belgickým botanikom Heinemannom. Vďaka odhaleniu jeho zloženia  a pokusom, ktoré sa následne vykonávali bol potvrdený  pozitívny vplyv Agarica na  ľudský organizmus. O hubu začal byť veľký záujem a v súčasnosti sa pestuje komerčne po celom svete. Medzi najväčších  producentov Agarica patria Japonci. Agaricus patrí  do čeľade Agariaceae. Huba má hnedo-zlatý šupinatý klobúk, ktorý jej dal tiež meno slnečná huba. Klobúk má priemer cca 2–12 cm, podobnej dĺžky je aj noha. U mladých húb je vypuklý, ale s ich starnutím sa narovnáva a jeho konce sa „rozstrapkajú“. Na spodnej strane klobúka môžeme nájsť u mladých húb svetlé a u starších húb čokoládovo hnedé bazídiospóry.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Auricularia
14.01.2018

Auricularia

Auricularia (Auricularia polytricha) je drevokazná jedlá huba. Plodnice Auricularie rastú hlavne na kmeňoch a pňoch listnatých stromov (javory, duby, jasene) a vytvára trsy. Je možné ju nájsť po celý rok, teda aj v zime, pokiaľ nie je obzvlášť krutá. Auricularia dostala svoje meno podľa svojho tvaru a konzistencie. Pripomína totiž ľudské ucho.  Plodnicu  má  želatinóznu pružnú na povrchu môže mať aj jemné chĺpky. Farba plodníc je v rôznych odtieňoch hnedej. Auricularia je veľmi často pridávaná do ázijských jedál. Nemá výraznú hubovú chuť ani vôňu, ale jedlu dodáva svojou konzistenciou ďalší rozmer. Auricularia však nie je len vyhľadávanou potravinou, ale hlavne liečivým prostriedkom s ktorého pomocou rieši napr. tradičná čínska medicína rôzne zdravotné ťažkosti. Existujú dokumenty, ktoré popisujú jej cielené pestovanie už  od roku 600 n. l. Vedecky Auriculariu popísal a zaradil v roku 1789 J. B. F. Bulliard. Pomenoval ju Tremella auricula-juda. Až v roku 1897 bola Auricularia premenovaná a zaradená do rodu Auriculariaceae. Toto urobil rakúsky botanik R. Wettstein. Účinky Auricularie sú dané hlavne jej zložením. Auricularia v sebe skrýva veľké množstvo bioaktívnych látok, ktoré pozitívne ovplyvňujú biologické pochody v ľudskom tele. podporuje kardiovaskulárny systém znižuje riziko trombózy reguluje úroveň krvných tukov užíva sa pri redukcii a doplnkovej liečbe ateriosklerózy redukuje zápaly, najmä kožné, slizničné a očné harmonizuje krvný tlak má antioxidačné účinky Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na  tcmencyklopedie.cz.

Coprinus
13.01.2018

Coprinus

Iné názvy: slovensky – hnojník obyčajný česky - hnojník obecný čínsky - jītuǐ gū latinsky - Coprinus comatus Coprinus (Coprinus comatus) je huba, ktorá rastie od leta do jesene hlavne na otvorených miestach, tj. lúkach, okrajoch lesov, záhradách. Uprednostňuje pôdu ktorá je bohatá na dusík. Osídľuje oblasti severnej pologule, najmä Európu a Severnú Ameriku. Coprinus je jedlý, ale konzumujú sa len mladé plodnice, ktoré sú biele a uzavreté. Neskôr výrazne stmavnú a sú menej chutné, až nepožívateľné. Po konzumácii Coprina sa neodporúča piť alkohol, môže mať účinky ako antabus, tj. vyvolá zvracanie. Hnojník je možné pestovať aj umelo v miestnostiach. Coprinus bol prvý krát popísaný dánskym prírodovedcom O. F. Müllerinem v roku 1780. Dostal meno Agaricus comatus. Ako Coprinus comatus ho označil v roku 1797 Ch. H. Persoon. Coprinus má podobne ako iné medicinálne huby zdraviu prospešné účinky, ktoré sa samozrejme odvíjajú od jeho zloženia, resp. zlúčenín, ktoré obsahuje. Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe.napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Cordyceps
12.01.2018

Cordyceps

Svetovo preslávený produkt vyskytujúci sa na vysokohorských planinách Číny a Tibetu je vyhľadávaný pre svoj jedinečný účinok na zvýšenie imunity, zlepšenie pľúcnych funkcií a potenciu.

Coriolus
11.01.2018

Coriolus

Coriolus (Coriolus versicolor, Trametes versicolor, trúdnikovec pestrý, Turkey Tail Mushroom, čínsky Yun Zhi, japonsky Kawaratake) je drevokazná huba a nie je jedlá. Iné názvy: slovensky – trúdnikovec pestrý česky - outkovka pestrá čínsky - yun zhi latinsky - Coriolus versicolor japonsky - kawaratake   Stručný popis Coriolus (Coriolus versicolor, Trametes versicolor, trúdnikovec pestrý, Turkey Tail Mushroom, čínsky Yun Zhi, japonsky Kawaratake) je drevokazná nejedlá huba. Coriolus rastie po celý rok. Môžeme ho nájsť  prevažne na živých poranených aj odumretých kmeňoch, alebo pňoch listnáčov v miernom podnebnom páse Ázie, Severnej Ameriky a Európy. Plodnice huby majú vejárovitý tvar a vytvára trsy, ktoré sú strechovite usporiadané. Klobúk samotný má priemer cca 2−8 cm. Sú preň typické béžové pásy na hnedom, alebo šedom podklade. Povrch klobúka pôsobí zamatovo. Coriolus je dobre známy už z dôb dávno minulých. V ucelených textoch z roku1368 n.l., teda z obdobia starej Číny a dynastie Ming je zaznamenané, že Coriolus sa využíval k poslineniu zdravia, fyzického aj duševného a k posilneniu energie Qi. Coriolus je v tradičnej čínskej medicíne stále používaný ako „liečivka“. Pre „vedecký“ svet bol objavený až v 60.−70. rokoch 20. storočia. Vtedy bol vďaka japonskému vedcovi extrahovaný z Coriolusu polysacharid s označením PKS u ktorého sa skoro preukázali imunostimulačné účinky. Ďalšie pokusy potom potvrdili, že PKS má aj protinádorové účinky. V Japonsku sa okolo roku 1980 dostal do praxe a je pridávaný k štandardnej protinádorovej liečbe. Podobne  je na tom Kórea, kde sa Coriolus podáva až 70 % pacientov s rakovinou.  Od 90. rokov 20. storočia bolo a je vykonávané veľké množstvo klinických štúdií, ktoré potvrdzujú účinnosť Coriolu.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Enoki
10.01.2018

Enoki

Enoki je využívaná  tradičnou čínskou medicínou dlhé stáročia na liečbu mnohých chorôb. Je veľmi chutná, zdravá a v kuchyni rôznorodo využiteľná huba. Iné názvy: slovensky – plamienka zimná česky - penízovka sametonohá latinsky - Flammulina velutipes japonsky - enokitake   Stručný popis Enoki (Flammulina velutipes, plamienka zimná, Enokitake, golden needle mushroom) patrí medzi populárne jedlé huby. Rastie po  celej severnej pologuli. Môžeme ju nájsť v Severnej Amerike, Ázii aj  Európe. Naviac je aj komerčne pestovaná a teda dostupná po celom svete. Jedná sa o saprofytickú hubu, ktorá rastie v trsoch pri koreňoch stromov a bázach pňov. Veľmi dobre znáša nízke teploty a to aj tie pod nulou. Môžeme ju teda zbierať aj v zime. Okrem toho čerstvá je dostupná po celý rok. Enoki z voľnej prírody a tie umelo pestované sa od sebe líšia v podobe, nie však v účinkoch. Enoki z voľnej prírody má drobný kruhovitý mierne vypuklý medovo zlatkavý klobúčik, ktorý je trochu lepkavý, na tenkej zamatovej nôžke, ktorá má výšku asi 10 cm. Enoki pestovaná bez prístupu svetla je biela so zašpicatenými „nerozvinutými“ klobúkmi. Enoki je využívaná dlhé storočia k liečbe mnohých  chorôb tradičnou čínskou medicínou. Písomné zmienky o nej pochádzajú už z obdobia dynastie Han. V období okolo roku 900 n.l. (si shi zuan yao) sú texty, ktoré podrobne popisujú ako Enoki kultivovať a pestovať, tj. pripraviť vhodný substrát pre pestovanie, ako hubu zalievať atď. Pre vedecké účely bola Enoki popísaná až v roku 1782  M. A. Curtisom, ktorý ju zaradil do rodu Agaricae a pomenoval ju Agaricus velutipes. K premenovaniu došlo až v roku 1951, kedy ju R. Singer preradil do súčasnej skupiny a dal jej tak nové meno, tj. Flammulina velutipes. Enoki je veľmi chutná a v kuchyni rôznorodé využiteľná huba, ktorá má tiež veľký liečebný potenciál. Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.  

Hericium
09.01.2018

Hericium

Hericium je huba jedlá a veľmi chutná. Má svoje miesto v gastronómii ázijských národov. Nie je však len potravinou, ale hlavne liečivkou, ktorá je využívaná hlavne v tradičných medicínach v Ázii. Iné názvy: slovensky – korálovec ježovitý česky - korálovec ježatý japonsky - yamabushitake čínsky - hóu tóu gū latinsky - Hericium erinaceus   Stručný popis Hericium erinaceus (korálovec ježovitý, japonsky Yamabushitake, čínsky Hou Tou Gu, anglicky Lion´s Mane) Hericium získal svoj český a anglický názov podľa tvaru plodnice. Tá totiž pripomína morský korál, alebo leviu hrivu. Plodnice sú veľké cca 7–15 cm, môžu však byť aj omnoho väčšie a to až 40 cm. Plodnice sú kopovité, na dolnej strane „rozštiepené“ s prevismi, ktoré sú podobné ostňom. Hericium rastie na kmeňoch poranených listnatých stromov a na pňoch hlavne v oblastiach na severnej pologuli. Môžeme ho nájsť v Európe, Ázii aj Severnej Amerike. Hericium je huba jedlá a veľmi chutná. Má svoje miesto v gastronómii ázijských národov. Nie je však len potravinou, ale hlavne liečivkou, ktorá je využívaná hlavne v tradičných medicínach v Ázii, teda aj v tej čínskej. Ale poznali ju aj Indiáni zo Severnej Ameriky. Existujú dôkazy, že v podobe prášku ju nosili stále pri sebe a využívali jej liečivé účinky pri ošetrovaní otvorených rán a to hlavne k dezinfekcii a zástave krvácania. K „vedeckému“ zdokumentovaniu huby došlo až v 18. storočí. Postarali sa o to dvaja mykológovia.  Prvým bol Francúz J. B. F. Bulliard, ktorý mu dal meno  Hydnum erinaceus. Svoje súčasné meno dostal Hericium od Ch. H. Persoona  v roku 1797. Znalosti o liečivých účinkoch huby sa rýchle rozšírili,  preto začala byť huba skúmaná vedecky. Existuje mnoho štúdií a pokusov, ktoré potvrdzujú účinnosť Hericia. Tým vzrástol aj dopyt po ňom a tým začal byť aj komerčne pestovaný.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Chaga
08.01.2018

Chaga

Iné názvy: česky - rezavec šikmý latinsky - Inonotus obliquus slovensky – ryšavec šikmý Stručný popis Chaga (Inonotus obliguus, ryšavec šikmý, birch mushroom, tschagapilz, Hua Jie Kong Jun) patrí medzi drevokazné huby. Je niekoľkoročná a vytvára dva druhy plodníc a to pohlavnú a nepohlavnú. Po napadnutí  stromu vytvorí tmavé, tmavo čierne „rozpukané“ plodnice, v ktorých sa nachádzajú výtrusy. Tieto plodnice môžu  prežívať aj niekoľko rokov . Sú cca 10–35 cm veľké. Neskôr sa zrením huby a odumieraním nakazeného stromu, ktorého kmeňom huba prerástla vytvorí druhý typ plodníc, ktoré obsahujú pohlavné spóry – bazídiospóry. Táto plodnica je väčšia a môže dorásť aj niekoľko metrov. Chaga parazituje hlavne na listnatých stromoch.  Najčastejšie ju nájdeme na brezách z ktorých získava dôležitú zložku betulín, ktorý má širokospektrálne liečebné účinky. Chaga je rozšírená na severnej pologuli.  Je  veľmi dobre známa v Rusku, kde je aj súčasťou tradičnej ruskej medicíny. Rovnako tak je  známa aj v tradičnej čínskej medicíne. Huba bola známa už pred cca 4000 rokmi. Využívali ju Mezopotámci, Egypťania, Číňania atď. Chaga je popísaná aj v čínskom „herbári“ Shen Nong Ben Cao Jing. V Rusku a na Sibíri bola využívaná nie len k liečeniu, ale tiež  k šamanským rituálom. Chagu si dopriaval aj cár Vladimír Monomach, alebo Rasputin. Spomína ju aj  Solženicyn vo svojej knihe  Rakovina. Chaga nebola neznáma ani pôvodným obyvateľom Japonska, tj. Ainom. Varili si z nej čaj, ktorý pili pri tráviacich ťažkostiach, bolestiach žalúdka atď. A aj oni využívali prášok zo sušenej huby k náboženským obradom. Chaga však bola známa aj Indiánom v Severnej  Amerike. V novodobých dejinách bola Chaga študovaná od roku 1864 J. G. N Dragendorffom v  Petrohrade. Výrazného pokroku v skúmaní húb sa dosiahlo v 20. storočí. Odhalilo sa jej zloženie a začali sa vedecky skúmať jej účinky. Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Hliva
07.01.2018

Hliva

Hliva ustricová je drevokazná chutná huba, ktorú je možné nájsť aj u nás, navyše je bežne predávaná aj v supermarketoch. Iné názvy: slovensky – hliva ustricová česky - hlíva ústřičná latinsky - Pleurotus ostreatus Stručný popis Hliva ustricová (Pleurotus ostreatus, oyster mushroom) je drevokazná chutná huba, ktorú je možné nájsť aj u nás, naviac je bežne predávaná aj v supermarketoch. Huba má meno podľa svojho tvaru a farby, pripomína totiž ustricu. Hliva má klobúk o priemere 5–35 cm. Mladé huby ho majú plochý, neskôr sa vyklenuje a nadobúda podoby ústrice so šedou až modro-šedou farbou. Hliva rastie v trsoch ktoré môžu mať aj niekoľko kilogramov. Vo voľnej prírode sa vyskytuje od mája až po zimné mesiace, pokiaľ teplota príliš neklesá a to hlavne v listnatých lesoch. Hliva je tiež komerčne pestovaná, keďže je po nej veľký dopyt. A to nie len ako po potravine, ale hlavne ako po prostriedku, ktorý môže zlepšiť naše zdravie. Hlivu využíva po stáročia  tradičná čínska medicína. Prvé písané záznamy sú už v Shennong Bencao Jing matérii medika tradičnej čínskej medicíny. Jej umelé pestovanie sa datuje do roku 199 n. l. Pre európsky kontinent bola huba prvý krát popísaná v roku 1775 N. J. Freiherrom, dánskym prírodovedcom. Pomenoval ju Agaricus ostreatus. Zmenu mena vykonal nemecký mykológ P. Kummer. Hliva má mnohé účinky, ktoré sú pre človeka veľmi prospešné. Tie samozrejme závisia od zloženia huby. Obsahuje veľké množstvo bioaktívnych látok.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Maitake
06.01.2018

Maitake

V tradičnej medicíne sa Maitake používa aj na liečbu diabetu. Dokáže znižovať hladinu cukru v krvi a zvyšovať citlivosť na inzulín u diabetikov. Iné názvy: slovensky – trsovnica lupeňovitá česky - trsnatec lupenitý čínsky - hui shu hua japonsky - maitake latinsky - Grifola frondosa   Stručný popis Maitake (Grifola frondosa, trsovnica lupeňovitá, Hui Shu Hua, Hen of the Woods) patrí medzi drevokazné huby. Jedná sa o huby jedlé a veľmi chutné. V prírode ju môžeme nájsť už zriedka, ale ich životným prostredím sú oblasti na severnej pologuli.  Plodnice Maitake sú jednoročné a ako už názov napovedá, vytvárajú veľké trsy ktroré môžu vážiť aj desiatky kilogramov. Nachádzajú sa pri bázach kmeňov a koreňov listnatých stromov. Ich zber prebieha na jeseň, najčastejšie v septembri a októbri. Maitake je nesporne najznámejšia hlavne v Ázii. Je využívaná pri príprave pokrmov, ale tiež sú tu známe jej liečebné účinky. Historické pramene vysvetľujú, prečo sa jej  tiež hovorí tancujúca huba (preklad z japončiny). Bolo totiž veľkým šťastím túto hubu nájsť a „hubári“ak sa im to podarilo  doslova tancovali  radosťou nad svojim „úlovkom“. Tradičná čínska medicína využíva účinky Maitake veľmi dlhú dobu. Je popísaná v prameňoch z doby dynastie Han (206–210 n.l.), je tiež v „čínskom herbári“ Shen Nong Ben Cao Jing. Ani v dnešnej dobe záujem o hubu neklesá. Naopak, vďaka tomu, že mnohé štúdie potvrdzujú jej na človeka pozitívne účinky, je od cca 80 rokov minulého storočia pestovaná umelo, komerčne.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Polyporus
05.01.2018

Polyporus

Polyporus (Polyporus umbellatus, Grifola umbellatus, Zhu Ling, trúdnik klobúčkatý) patrí medzi drevokazné huby, ktoré môžeme nájsť na bázach zdravých listnatých stromov, ale tiež na poranených, alebo mŕtvych stromoch a pňoch.   Iné názvy: slovensky – trúdnik klobúčkatý česky - choroš oříš čínsky - zhu ling latinsky - Polyporus umbellatus   Stručný popis Polyporus (Polyporus umbellatus, Grifola umbellatus, Zhu Ling, trúdnik klobúčkatý) patrí medzi drevokazné huby, ktoré môžeme nájsť na bázach zdravých listnatých stromov, ale tiež na poranených alebo mŕtvych stromoch a pňoch. Najčastejšie napadá duby, hraby a buky. Plodnica Polyporusu vyrastá z hlúbika, ktorý odstupuje od stromu a vetví sa na ďalšie „malé hubové nôžky“. Na nich sú potom drobné, pravidelné a dovnútra  stočené  klobúčiky vytvárajúce akýsi trs. Vďaka tomu môže mať celá plodnica aj viac ako 50 cm v prieme Polyporus rastie v miernom pásme, tj. v Severnej Amerike, Európe aj Ázii. Je možné ho nájsť napríklad  v Polabí, v južných Čechách, na Morave atď. Dopyt po hube je vysoký, takže sa pestuje aj komerčne. Vedecky zdokumentovaný bol Polyporus v roku 1801, kedy ho Ch. H. Persoon nazval Bolletus umbellatus. Až v roku 1821 bol Polyporus zaradený do rodu Polyporus švédskym mykológom E. M. Friesom. Polyporus bol však známy už dlho predtým hlavne v Ázii, kde sú o ňom zmienky už pred 2500 rokmi. V tej dobe bol využívaný ako liečivo, čo je popísané aj  v spisoch pochádzajúcich z obdoba dynastie Han aj  „herbároch“ (ShenNongBenCaoJing, ZhongHuaBenCao, BenCao Gang Mu). Vtedy bol  využívaný pri opuchoch, odvodňovaní, ale tiež proti hnačkám a pod. Tieto účinky boli potvrdené aj vďaka modernej vede pri mnohých  štúdiách a pokusoch.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe, napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Shitake
04.01.2018

Shitake

Iné názvy: slovensky – húževnatec jedlý česky - houževnatec jedlý latinsky - Lentinula edodes Stručný popis Shiitake (Lentinula edodes, húževnatec jedlý, „kráľovná medzi hubami“, XiangGu /voňavá huba/) patrí do skupiny drevokazných húb. Je možné ju nájsť  na kmeňoch, pňoch, polenách a pestovať aj v domácich podmienkach. V prírode tiež rastie  na tomto substráte, hlavne na listnáčoch. V našich končinách huba nerastie. Shiitake má šupinatý, svetlo až tmavo hnedý klobúk, ktorý má priemer cca 5–12 cm a je na približne 3–5 cm vysokom hlúbiku. Dužina Shiitake má pevnú konzistenciu a silnú vôňu. To z nej robí ideálnu prísadu do pokrmov, hlavne tých ázijských, kde je huba doma aj vo voľnej prírode. Ázijské krajiny sú tiež najväčšími producentami Shiitake. Pestovanie a následne  využívanie tejto huby k liečebným účelom má v Ázii, hlavne v Číne a Japonsku dlhú, doslova tisícročnú tradíciu. Japonské spisy z roku 199 n. l. popisujú ako Kyusuyovia - japonský kmeň, priniesli  Shiitake ako dar pre japonského cisára. V historických spisoch tradičnej čínskej medicíny je o Shiitake taktiež mnoho zmienok a je tu označovaná ako elixír života. Texty z doby dynastie Sung (960−1127) dokonca hovoria o počiatkoch kultivovania a cielenom pestovaní tejto huby. V roku 1313 vznikol ďalší text, ktorý ďalej špecifikuje techniku kultivácie. Text bol spísaný Wang Chengom. V súčasnosti je huba komerčne pestovaná po celom svete. Pre náš svet bola prvý krát popísaná a zaradená do systému v roku 1877  M. J. Berkeleyom, ktorý ju pomenoval Agaricus edodes. Toto meno Shiitake vydržalo až do roku 1976, kedy ju D. Pegler priradil do rodu Lentinula.   Zdravotné tvrdenia o hubách a bylinách nám zakazuje legislatíva EÚ. Viac informácií o hubách a bylinných zmesiach nájdete na webe,napríklad na tcmencyklopedie.cz.

Používaním stránok prevádzkovateľa Genovital s.r.o.
súhlasíte s používaním cookies, pomocou ktorých vylepšujeme naše služby.
Viac informácií.